V ére robotických psov a nadupaných strojov s umelou inteligenciou, ktoré predvádzajú parkourové kúsky vyvolávajúce zimomriavky, je niekedy upokojujúce uvažovať o potenciálnej budúcnosti, kde sú roboti len teplí, mäkučkí priatelia, alebo - ešte lepšie - o budúcnosti, kde všetci vyzerajú ako Charles z Briana a Charlesa.
Charles, ktorý meria asi sedem stôp a má škatuľové brucho akoby z práčky, klusá po waleskom vidieku ako novonarodené žriebä, spokojné s tanierom varenej kapusty ako väčšina z nás so sedemchodovou večerou. Jeho výtvor vznikne, keď sa Brian (hrá ho spisovateľ David Earl), ktorý prežíva záchvat depresie, rozhodne, že skúsi vymyslieť niečo nové. Udrie blesk - možno doslova - a Brianovi a Charlesovi sa navždy zmení život.
David Earl: Vždy prichádzal s hlúpymi nápadmi. Keď som ho robil naživo, vymýšľal vtipy, ale tie vtipy boli trochu čudné a nefungovali. Teraz je to rovnaké v tom, že stavia vynálezy, ktoré nie sú celkom správne a nie celkom fungujú. V tomto filme je len trochu sympatickejší a možno aj trochu milší. Snažili sme sa, aby bol film prístupnejší.
Keď som ho hral v komediálnych kluboch, bol som trochu uštipačnejší, trochu defenzívnejší. Vo filme je, dúfam, trochu sympatickejší.
Je a je aj trochu smutný. Nie v zlom zmysle, ale tak, že sa s ním diváci môžu stotožniť, pretože tá samota je veľmi skutočná.
Earl: Ale je to pozitívne! Vždy sa pozerá na svetlé stránky, po celý čas.
Má takú úroveň dôvery vo vlastné výtvory, že by ju mohol obdivovať každý. Ako sa s tým stotožňujete vy?
Earl: Keď sme ho písali, pozreli sme si niekoľko dokumentárnych filmov, napríklad American Movie, ktorý je mojím obľúbeným filmom. V ňom je to len o odhodlaní [Marka Borchardta] natočiť film. Možno nedopadli veľmi dobre, ale on to dokázal. Takže tam je určite vplyv na Briana.
Ďalší sa volal Monster Road a bol o samotárovi, ktorý vyrábal malé hlinené modely.
Mám pocit, že ak niekedy niečo tvoríte, väčšina vecí, ktoré vytvoríte, nie je veľmi dobrá, alebo má aspoň potenciál byť otrasná. Takže vždy, keď vymýšľate niečo nové, pohybujete sa na tenkej hranici.
Brian a Charles vznikli pred niekoľkými rokmi ako krátky film. Ako vznikol nápad s Charlesom?
Chris Hayward: David robil Briana ako stand-up postavu a mal malú internetovú rozhlasovú šou, do ktorej ľudia volali a on sa s nimi rozprával. Náš priateľ Rupert [Majendie] zavolal, ale nerozprával. Používal počítačový softvér, do ktorého napísal, čo chcel povedať, a ten to prečítal rôznymi čudnými hlasmi. Jeden z hlasov bol hlas Charlesa.
Počúval som ju - v tom čase sme boli všetci priatelia - a ich dialógy boli také vtipné, že sme sa rozprávali o tom, že by sme to mohli urobiť naživo. Netušil som, ako by som mohol postaviť kostým robota, ale niekoľko rokov sme to robili ako živé vystúpenie na komediálnych predstaveniach, kde som bol v kostýme Charlesa a rozprával som sa s Brianom a Rupert písal dialógy.
Robili sme to len pre zábavu a dúfali sme, že sa to nejakým spôsobom ujme. Nezaujalo, a tak sme nakoniec natočili krátky film. Ten nakoniec viedol k celovečernému filmu, ale bol to dlhý proces.
Ako to funguje na scéne? Pracujete podľa scenára. Sedí Rupert stále na boku s klávesnicou a udáva pokyny?
Hayward: Všetky Charlesove dialógy v scenári boli vopred nahrané. Keď sme robili scény v interiéri, Rupert mohol spustiť dialóg. Mohol tiež improvizovať, ak sme robili improvizovanú scénu.
Ak by sme natáčali vonku, povedal by som, že dialóg, pretože sme nemohli dostať notebook do prevádzky vonku. Takže som sa musel buď naučiť dialóg naspamäť, alebo sme niekedy improvizovali malé scény. Potom sme sa v postprodukcii mohli pohrať s Charlesovými dialógmi, čo znamenalo, že sme mohli všetky repliky upraviť, alebo sme ich mohli úplne zmeniť. To nám dávalo veľkú voľnosť pri dolaďovaní.
Ako ste upravili Charlesa pre film? Vyzerá trochu inak ako v minulosti. Čo je nové na Charlesovi 2.0?
Hayward: Keďže sme veľa koncertovali, po troch rokoch už vyzeral trochu rozbitý.
Potrebovali sme zohnať asi štyri hlavy pre jeho rôzne inkarnácie vo filme, takže prvým problémom bolo nájsť tieto hlavy, pretože túto som získal asi pred siedmimi rokmi. [Režisér] Jim [Archer] prehľadával internet a hľadal tieto hlavy, čo bolo šialené, ale nakoniec ich vypátral.
Keď sa však objavili, v skutočnosti pochádzali z Ameriky a vyzerali trochu inak. Boli krajší, opálenejší a mali ružové pery. Bol to akýsi Charles, ale bola to hollywoodska verzia, takže sme sa rozhodli pre ňu.
Mnohé veci sa vo filme nikdy poriadne neriešia, čo ho robí trochu magickým. Napríklad nevieme, ako Charles ožil alebo ako jedáva svoju milovanú kapustu. Ako ste sa rozhodli nič nevysvetľovať?
Hayward: Chceli sme napríklad, aby blesk bol tak trochu červenou sleďou. Je tu aj myšlienka, že pán Williams, myš, sa dostal do Charlesovej hlavy.
V skutočnosti sme natočili scénu, v ktorej Charlesovi vyliezla myš z úst, ale vyzeralo to tak odporne. Vyzerá to ako v Dobyvateľoch stratenej archy, kde z lebky vychádza pytón. Vyzeralo to tak groteskne, že sme si povedali: "No, toto nie je komediálny efekt, o ktorý sa snažíme." Preto sme Brianovi nechali vysvetliť, čo sa stalo.
Earl: Brian nemá ani potuchy, ako sa to deje.
Hayward: Na tom, či je to myš, nezáleží. Ani on sám si nie je istý, ako sa to stalo.
No to, že myš spôsobila fungovanie elektriny, nevysvetľuje, ako sa Brian naučil programovať umelú inteligenciu.
Earl: Áno, nechceme, aby sa táto niť pretrhla.
Prečo je Charles tým, čo Brian počas filmu potrebuje, a prečo je Brian tým, čo Charles potrebuje?
Hayward: Spočiatku to Brian trochu popiera, pretože tvrdí, že stavia robota len na pomoc v domácnosti a na zdvíhanie vecí. My však vieme, že je zjavne sám, ale nikdy by to nepriznal. Možno o tom ani nevie, ale očividne je. Takže stavia Charlesa tak trochu ako priateľa.
Zdá sa, že mu to pomáha dospieť alebo sa viac osmeliť.
Hayward: Stáva sa zodpovednejším. Ak máte deti, stávate sa zodpovednejšími. Dospievaš vďaka tomu. A nechcem sa púšťať do spoilerov, ale vďaka tomu sa dokáže postaviť sám za seba a má väčšiu sebadôveru hovoriť s ľuďmi.
Prinútila vás práca na Brianovi a Charlesovi počas toľkých rokov viac premýšľať o umelej inteligencii? Naučili ste sa o nej niečo? Máte nejaké myšlienky o radostiach alebo nebezpečenstvách?
Hayward: Pravidelne sa pozerám na veci týkajúce sa umelej inteligencie a väčšinou ma to desí. Keď sa pozerám na tie roboty... je tam video, na ktorom títo obrovskí roboti robia parkour, pozerám sa na to a jednoducho si pomyslím: "Tieto veci by mi niekedy v budúcnosti mohli vyraziť dvere a pochodovať nás všetkých po uliciach." Vždy, keď počujem o robotoch, je to všetko ako: "Aha, teraz dáme zbrane na drony," a vy si poviete: "Aha, dobre."
Ak bude vrcholom umelej inteligencie Charles, budeme v pohode, pretože tých robotov môžeme jednoducho prevalcovať. Ale viac sa obávam tých robotických psov, ktoré som videl na videách, ako chodia okolo a snažia sa útočiť.
Sú naozaj desivé. Keby vyzerali ako Charles, všetci by sme boli na palube, ale namiesto toho vyzerajú len ako vojnové stroje.
Hayward: Presne tak. Sú to tie divné psy, ktoré chodia s ohnutými rukami. Je to ako: "Čo? Čo to je? Prečo ste to urobili? Čo to bude robiť?"
Earl: Práve som strčil hlavu do piesku. O ničom z toho neviem.
Hranie jednej postavy v priebehu mnohých rokov nie je niečo, čo by sme v Spojených štátoch videli často, hoci sa to stáva. Táto tradícia je silnejšia v Spojenom kráľovstve, kde môže postava žiť počas viacerých projektov a desaťročí.
Čo si myslíte, že vás stále volá späť k Brianovi? Ovládate ho, alebo sa ho stále snažíte pochopiť?
Earl: Myslím, že je to len hľadanie projektu. Keď sme to písali, After Life prišlo v rovnakom čase a ja som nerozmýšľal o budúcnosti. Po osemnástich mesiacoch oba projekty vyšli v rovnakom čase a oba majú rovnaký charakter. Naozaj som nemyslel dopredu.
Vždy som chcel nájsť projekt, do ktorého by som Briana zapojil. Chcel som nájsť príbeh, do ktorého by som ho mohol zasadiť. Navyše, teraz mi príde veľmi ľahké skĺznuť do tých manierov a reagovať na iné postavy a robotov. Je to ako zvyk.
Je v Brianovi zárodok teba? Je Brian len tvojou vylepšenou, zhoršenou alebo paralelnou verziou?
Earl: Neviem, čo je Brian, pretože mal toľko rôznych inkarnácií. Prešiel od plachého cez drsného a agresívneho až po vtipného. Neviem, čím je.
Musím sa teda opýtať, ako vlastne funguje kostým Charlesa? Pri pohľade naň sa to zdá byť jasné, ale aký je vnútri?
Hayward: Je to vystužená kartónová škatuľa. Hlava figuríny je na tyči, ktorou vyberáte odpadky, a vyberací kúsok sú ústa. Hlavu ovládam jednou rukou a druhá ruka mi trčí zboku. Takže jednou rukou môžem hýbať a druhá je falošná.
Na holene som si tiež nasadil veľkú súpravu brnenia, ako je rytierske brnenie na nohách, aby som mal trochu kĺb na kolenách. Vždy sa snažíme, aby nohy vyzerali menej ľudsky. Takže som si musel obliecť veľké naduté nohavice a dať kúsky kovu, kde sa len dalo, aby sme sa pokúsili, že to nebude vyzerať ako moje vretenovité nohy. Spolu s modrým okom, to je Charles.
Earl: Vždy sme chceli, aby si diváci povedali: "No, to je len chlapík v krabici." Je to len o drzosti.
